Náš nedeľný obed
Človek nikdy nevie, čo sa mu v živote môže prihodiť. Môže mať štastný život pretože má veľa peňazí na úcte, alebo našiel celoživotnú lásku ktorá jeho bytie pozdvihla do akýchsi vyšších romantických sfér. No a ja, ja mám okolo seba bandu krvilačných hrdlorezov, ktorým po rozume nebehá nič iné ako čo najskôr vymyslieť nejakú hovadinu, ktorá by spôsobila problémy prinajmenšom jednému z obyvateľom tohto domu- mne.
Som desaťročné malé dievča utláčané do pozadia rodičovskej starostlivosti svojimi dvanástimi súrodencami. Ale to, že som v podstate postavená pred ľudí s nápisom na čele: ,, Spoločenský vyvrheľ,” tu u nás nikoho nezaujíma. Možno si poviete, ako môže malé dievčatko ako ja, takto pesimisticky premýšľať o svojom živote? Ako?
Nuž úprimne povedané, aspoň jedna vec je pre mňa jednoduchá a to, vysvetliť vám svoje úbohé rozpoloženie.
Je asi pol desiatej ráno. Nedeľa. Pre mnohých ľudí nádherný deň plný oddychu. Prebúdzam sa vo svojej, už aj tak dosť malej posteli, so škriekajúcim Jeremym na bruchu.
,, Laura, Laura, vstávaj, už som hore!” zareve mi do ucha a pokúša sa zo mňa strhnúť prikrývku.
Jeremy je môj o tri roky mladší brat. Ani nástup do školy mu nepomohol skrotiť jeho extrémnu hyperaktivitu. Odpálim ho jedným šmahom ruky až ku dverám a keď odíde som nadšená, že ide násilne budiť niekoho iného ako mňa.
Pomaly sa došuchtám do kúpeľne, kde ma oziabajú nohy, pretože nemám papuče. Róbert, môj ďalší brat, ich hodil psovi a momentálne ležia na dne odpadkového koša. Pozriem do zrkadla a pokúšam sa prežiť ten strašný pohľad, ktorý sa mi naskytne.
Žuvačka vo vlasoch. Človeka nič tak ráno nepoteší ako vyčesávanie žuvačky z vlasov, ktorú pred tým žuvalo ďalších päť jeho súrodencov za sebou. Asi po desiatich minútach to vzdávam a už iba odstraňujem zlámané zuby hrebeňa zo zachuchmaných zbytkov mojej hrivy. Ostáva mi iba dúfať, že si to otec nevšimne.
Keď sme už pri otcovi, teraz pomaly a hlavne potichu prechádzam popri rodičovskej spálni. Dúfam, že ešte spia, lebo ak by ma jeden z nich zbadal, určite by som mala o zábavu v podobe nejakého upratovania v dopoludňajších hodinách postarané. Dvere majú vždy otvorené. Mama ich nezavrela asi dvadsať rokov a pomaly prestávam veriť, že ich vôbec niekedy zavrela. Môj ocko má totižto po tajných výletoch s jeho kamarátmi trocha bujarejšiu náladu a máva problémy s koordináciou, takže sme museli v priebehu jedného roka štyri krát meniť dvere na spálni, ktoré, podľa neho, ,, omylom” prerazil. Po takýchto jeho ,, pracovných zájazdoch” ako to s potešením nazýva mávame plné ruky práce, pretože po ňom treba vyčistiť všetko od príjazdovej cesty až po toaletu.
Nebezpečenstvo je zatiaľ zažehnané. Zdolala som trasu: izba-spálňa, a teraz sa snažím prejsť trasou: schodisko-kuchyňa. Musím si dávať obrovský pozor. Už vidím ako chalani a moja najmladšia sestra Lili kľačia na medziposchodí pri zábradlí a čakajú, kedy sa im dostanem na mušku. Nahodím šprint a preskočím všetkých desať schodov, pričom si takmer vyvrtnem členok, ale to nevadí. Hlavne aby sa ocko nezobudil. Počujem za sebou rachot padajúcich autíčiek a som rada, že som sa im vyhla. Nechcela by som totižto dopadnúť ako Iris. Je najstaršia spomedzi nás a teší sa, kedy už konečne odtiaľto vypadne na výšku. Tej sa totižto, keď išla na rande, stalo, že jej spadla celá krabica, týchto na pohľad milých hračiek, na hlavu a svojmu frajerovi, ktorý sa jej odvtedy zďaleka vyhýba, otvorila so zakrvavenou hlavou napoly v mdlobách.
Vchádzam do kuchyne a celé moje nadšenie nad vydarením útekom vyprcháva. Mama stojí pri sporáku a potichu nadáva. Dnes má zase jednu z jej melancholických nálad a preto ju radšej nechcem provokovať. Rovno sa jej pýtam, ako by som jej pomohla. Fľochne na mňa pohľad, ako by ma videla prvý krát a pošle ma nakŕmiť prasce.
Vonku je zima ako na Sibíri, no pocit chladu vo mne potláča zdúvajúci sa žalúdok nad potravou pre naše domáce zvieratká. Snažím sa im to vykydnúť do válova, no hlúpe svine pobehujú ako zmyslov zbavené. Odrazu ma jedno zozadu naberie a ja ležím vo výbehu od hlavy po päty zamazaná blatom a ....veď vy viete čím.
Pomaly sa pozviecham ale neopovažujem sa plakať. To vie mamu nahnevať najviac. Teraz jej už len vysvetliť...
Vchádzam do kuchyne, po ktorej sa po mojom príchode šíri neprekonateľný smrad. A facka!
Čakala som ju a ani to tak veľmi nebolelo, ako minule keď som bola neprávom obvinená, zo zničenia nášho posledného čajového servisu. Mama ma ťahá do sprchy, vsotí ma dnu a pustí na mňa ľadovú vodu. Teplú nemáme, odpojili nás, lebo ocko neplatil úcty a teraz pre mňa vodu nik zohrievať nebude. Tak mi treba! Vravím si sama pre seba a myslím si asi to isté ako aj moji dvanásti súrodenci sediaci za dlhočizným kuchynským stolom, uškŕňajúci sa popod nos.
Dostávam to najhoršie miesto v tejto chvíli. Hneď vedľa ocka, ktorý sa na mňa pozerá jeho prenikavým pohľadom. Zápach sa zo mňa zmyl len čiastočne a ten jeho zbytok sa teraz šíril do okolitého priestoru. Jack a James, moji ďalší dvaja súrodenci- dvojičky, sa to rozhodli riešiť tak, že si zbytkom celozrnných cereálií zapchávali nosné dierky, na čo im mama riadne vynadala. Lili ich začala napodobňovať tiež a ďalších päť minút sme riešili problém s jej dýchaním, pretože si ich napchala do nosa príliš veľa.
,, Čo to je?” spýtal sa ocko hrubým hlasom mamy, keď položila na stôl misu so zelenou ....hmotou.
,, Špenátová polievka.” dotknuto povedala mama a hodila na ocka nepeknú grimasu.
,, Humus...humus...humus...” kričal Jeremy, ktorého bola spoza stola sotva vidieť, aj keď sedel na hromade obrovských kníh. Otec, ktorý sedel po jeho pravici, mu na to automaticky strelil, tak, že mu hlava vletela do taniera so zeleným...humusom.
Jeremy začal presvedčilo simulovať a pustil sa do obrovského revu, vyliezol na stôl a tancoval niečo ako protestujúci step, na čo ho ocko zavesil za golier o vešiak na kabáty.
Keď sa Jeremy upokojil, bolo nám jasné, že máme začať jesť. Ocko si nabral prvý, ako vždy a za ním my, všetci ostatní. Jeremy dostal iba suchý rožok za to, že neposlúchal, ale v kombinácií so sopľom, ktorý mu kvapkal z nosa, ho to asi veľmi netrápilo.
,, Smrdíš ako prasa.” podotkol ocko a Sonja- ďalšia sestra sa na mňa uškrnula spoza knihy, pričom sa jej kus špenátu hompáľal medzi zubami.
Túto narážku som vydarene odignorovala a snažila som sa nenútene jesť mamkine kulinárske dielo.
,, V takomto smrade odmietam jesť toto. .hmm.” povedal ocko a odsotil od seba tanier špenátovej polievky, pričom sa polovica jeho obsahu rozliala po celom stole a Jack, James a Lili ju začali oduševnene olizovať.
Dotklo sa ma to, pretože sa ma nik nezastal, aj keď všetci vedeli, že som do výbehu spadla nechtiac a bola som sa umyť, dokonca v studenej vode! Keďže ocko dojedol, bolo to automatické znamenie, že my už jesť nesmieme.
Hádzala som pohľady plné nenávisti ponad stôl, pričom nám mama rozdala lievance ako druhý chod.
,, Mama, Laura naozaj smrdí ako prasa. Ja ju tu nechcem.” zaškriekala Sonja a strčila si svoje tučné prsty veľké ako párky do nosa. ,, Ona nesmrdí ako prasa...ona smrdí ako...”
Toto bolo už aj na mňa dosť. Všetka krv vo mne vzkypela a s odhodlaním šelmy som sa cez stôl vrhla na Sonju. Šklbala som ju aspoň za vlasy, pretože viac som nemohla. Ocko ma totižto držal za nohy, takže som sa skôr plazila po stole.
Vzápätí sa všetci moji dvanásti súrodenci zapojili do bitky a vrhali po sebe lievancové placky. PLESK! Jedna z nich mi vletela do oka. PING!PING!PING! Bola som bombardovaná dobre vycvičenou armádou malých deciek tvrdou muníciou čerešňových kôstok. Ocko niečo reval, no ja som si to nevšímala a ďalej som sa starala o dokonalý úces mojej staršej sestry. Vzduchom lietali nadávky typu: ty zaostalec, šušen, hovädo. Vo všetkých tých šmuhách, čo som videla okolo seba som zazrela, ako mama práve niekoho ovalila železnou rajnicou a že Róbert uteká od stola, pretože mu Jeremy zapichol do zadku vidličku, ktorá sa teraz nebezpečne hompáľala v jeho nových nohaviciach. A zase PLESK. Ocko to schytal priamo a to bolo posledné, čo mohli tí malí naničhodníci urobiť.
Doteraz si pamätám ako strhol zo stola obrovský plátenný obrus po našej prababke a doslova nás v ňom zaviazal a vyhodil na dvor. Pomedzi vypálené diery od cigariet som videla ako nás hromadne vlečie do stodoly a dych sa mi zatajil, keď som zbadala výbeh so zvieratkami, ktoré to všetko zapríčinili.
Podarilo sa nám rozviazať až potom, ako nás ocko šlahol do niečoho bahnitého a ocitli sme sa uprostred výbehu. Jediný, kto z celej tejto nepríjemnej veci vyviazol bez akýchkoľvek problémov bol Róbert, ktorý sa na nás usmieval spoza ohrady, ktorú otec zamkol. A prečo vyviazol z- nepríjemnej veci? No myslím, že ja a moji jedenásti súrodenci nikdy nezabudneme ako sme po tri dni museli spávať hneď vedľa milučkých, ružových a nepríjemne zapáchajúcich prasiatok až dovtedy, kým sme celú ohradu nevyčistili od toho, do čoho som tam spadla aj ja.
Tak preto ten vyvrheľ. Preto tá Nedeľa.
