Jdi na obsah Jdi na menu
 


Tento životopis a obsah diela je vytvorený mnou, sama som ho vytvorila na základe toho, že som si dielo prečítala. Nemala som úmysel niečim poškodiť autora.

 

Erich Maria Remarque

(1898-1970)

 

Vlastným menom Erich Paul Remark. Narodil sa 22. júna 1898 v severonemeckom mestečku Osnabrück v rodine kníhviazača Paula Remarka a jeho ženy Anny Marie. Mal sestry Ernu a Elfriedu a o dva roky staršieho brata Theodora. Rodina Paula Remarqua patrila k nižšej strednej vrstve, často sa sťahovala. Povinnú školskú dochádzku skončil Erich v roku 1912 a neskôr, na želanie matky, nastúpil na učiteľský seminár. Zaujímala ho poézia, výtvarné umenie a hra na klavíri.

 

-          nemecko-švajčiarsky prozaik

-          dôsledný odporca vojny

 

Patrí ku stratenej generácií, čiže do generácie autorov, ktorí rovno zo školských lavíc išli na front. Prvú svetovú vojnu prežil ako radový vojak a zážitky z nej boli otrasné. Na začiatku 30. rokov emigroval do Švajčiarska a po vypuknutí II. Svetovej vojny do USA.

Je spisovateľ vášnivej lásky k životu, je antimilitarista, pacifista, odporca vojny a bohatstva. Tak ako jeho autobiografické postavy túži po miery, šťastí, láske, priateľstvo, slobode a čistej vlasti.

 

 

Znaky jeho diela

 

  • Prehĺbený humanizmus – uvedomuje si nezmyselnosť vraždenia, zbavuje sa ilúzií a prázdnych fráz o hrdinstve, vlasti a vlastenectve. Chápe, že nad týmto všetkým je princíp všetci sme ľudia, všetci sme si rovní.
  • Nová vecnosť – prejavuje sa hlavne v románoch, ktoré sú písané na základe skutočnej autobiografickej udalosti. Ide o potlačenie vymysleného príbehu v prospech skutočnosti, hlavne v románe Na západe nič nové prevažujú dokonca reportážne prvky. Dominantou všetkých príbehov je skutočnosť, epizódy, pocity, myšlienky, ktoré predstavujú Remarqueovú autobiografiu.
  • Románopisec jedného problému – vo všetkých dielach ide o obraz generácie vtiahnutej do vojny, je jedno do akej. Postavy sú zničené vojnou a to buď

Ø      I. sv. vojnou – Na západe nič nového, Traja kamaráti, Cesta späť

Ø      II. sv. vojnou – Noc v Lisabone, Víťazný oblúk, Tiene v raji

·        Typický pocit Remarqueového hrdinu – pocit viny za to, že je Nemec. Je to hanba a rozpaky pred príslušníkmi iných národov. Nenávidí vojnu a ľudí, ktorí ju vyvolali. Či už je to v románe Na západe nič nové, kde si skupinka mladých ľudí až na vojne uvedomí, že nacionalistická propaganda ,,svätej vojny“ je klamom, alebo sú to pocity emigrantov z Nemecka, ktorí utekajú pred fašizmom do Ameriky v diele Tiene v raji. Rajom je tu Amerika, pokojná a slobodná, kam idú Židia i Nežidia, všetci Nemci, ktorým v Nemecku hrozí vyvraždenie. V Amerike nikomu nevadí, že si Nemec, no k pocitu nového Američana pribúdajú ,,tiene“, sú to myšlienky na Nemecko, na vlasť, na možnosť návratu po vojne, či sa budú vôbec chcieť vrátiť do tej krajiny. Sú to pocity hanby za Nemecko a pocity kolektívnej viny, ktorá padá na všetkých Nemcov. Paradoxom je, že pocitom viny trpia tí nepraví.

·        Hlavný hrdina – obyčajne je to muž, rozumný, uvažujúci, citlivý, prežívajúci veľa dramatických epizód, duševne trpiaci.

·        Pointovanie situácií – každá dejová situácia sa končí pointou, ktorú vypovie jedna z hlavných postáv. Dialógy sú iskrivé, intelektuálne.

 

 

 

 

Na západe nič nové

(Im Westen nichts Neues)

 

Táto kniha

nechce byť ani obžalobou,

ani vyznaním.

Chce sa iba

pokúsiť vydať svedectvo

o generácií,

ktorú – poznačila vojna

- i keď unikla

jej granátom.

 

Toto je hlavné motto tohto protivojnového románu. Je to protest proti nezmyselnej vojne, ktorá prináša iba bolesť a utrpenie. Tento román vychádza v čase, keď sa chýlia ku konci tzv. ,,zlaté roky“ Weimarskej republiky a k moci sa dostáva Hitler so svojimi myšlienkami. Tento román však vychádza aj v čase mnohých úspechov, v čase politických zmien a hlavne v čase sociálnych zmien. Prvý krát bol publikovaný v novinách Vossische Zeitung, ale tieto noviny hoci mali dlhú históriu a zvučné meno, mali veľmi úzky okruh čitateľov. Väčší úspech románu sa datuje až od jeho druhého – knižného vydania. Je to veľký úspech, pretože s odstupom desiatich rokov opisuje I. svetovú vojnu, a na trhu sa objavovalo viac románov a diel s podobnou tematikou. So silnejúcim fašizmom si humanisticky orientovaní nemeckí autori uvedomovali, že je treba k tomuto ,,temnému prúdu“ zaujať stanovisko. Remarque dosiahol obrovský úspech, keď sa jeho dielo (Ludwig Renn) stalo najčítanejšou knihou prvej polovice 20. storočia. Remarque chce čo možno najpresnejšie reprodukovať citovú reakciu mladého vojaka na vojnu. Bol príslušníkom mladej a zradenej generácie, ktorú hodili s prázdnymi frázami o vlasti do bojov. to čo Remarque opisuje, možno trochu melancholicky, až pateticky, však zažili milióny mužov na oboch frontoch. 

 

Hlavné postavy – sú mladí muži, ešte deti, študenti gymnázia, devätnásťroční, ktorí sa dostali na vojnu ani nevedeli ako. Dejová línia sa týka hlavne štyroch priateľov:

Paul Bäumer – ústredná postava románu, ide vlastne o jeho vnímanie vojny, jeho zážitky a myšlienky.

Albert Kropp – Paulov spolužiak zo školy.

Müller – Paulov spolužiak zo školy.

Leer – Paulov spolužiak zo školy.

Tjaden – zámočník, starý asi ako Paul a ostatní.

Haie Westhus – devätnásťročný kopáč rašeliny.

Detering – sedliak, ktorý zbehne z vojny a ako dezertéra ho chytia, už o ňom nikto nepočuje.

Stanislaus Katczinsky – Paulov priateľ, Paul ho chce zachrániť, avšak pri tom zomrie.

 

Dej – sa začína opisom pár hodín po tom čo muži odišli z frontu. Sú to chvíle oddychu a uvažovania. Rozprávanie sa začína tým, že Paul, ktorý je vlastne rozprávač príbehu, hovorí o tom, že všetci sú najedení, sýti a šťastní, že prežili. Ich kompánia však mala veľké straty, aj vďaka tomuto sa mohli chlapi do sýta najesť. Čitateľ je informovaný o vzťahoch na fronte, o veciach, ktoré sa tam pokladajú za úplne normálne, hoci človek by sa pri rozprávaní o nich mal skôr červenať, na to poukazuje aj sám autor. Mnohé veci, ktoré sa im kedysi zdali neslušné, nevhodné v spoločnosti, teraz berú ako úplne normálnu súčasť života.

Z rozprávania sa dozvedáme aj o tom ako sa títo mladí chlapci dostali na front, a to ešte skôr ako by museli. Dá sa povedať, že ich k tomu donútil ich učiteľ Kantorek, ktorého teraz všetci nenávidia a za to, že ich donútil narukovať. Kantorek bol ich triedny učiteľ, sfanatizovaný myšlienkou vojny a to vštepoval aj do týchto detí, ktoré na túto skutočnosť ešte nemali vlastný názor. Pod jeho vedením sa však všetci chlapci z triedy prihlásili, hoci to nemuselo byť dobrovoľné, ani z myšlienky vlastenectva.

Niektorí z priateľov idú navštíviť svojho raneného priateľa do poľného lazaretu. Jeho stav je taký kritický a vážny, že vedia, že sa z toho nedostane. V týchto okamihoch sa prejavuje charakter vojakov – Müller, inak charakterný priateľ by chcel čižmy umierajúceho. Ako je v príbehu viackrát spomenuté, robí to z potreby, a chce ich len preto, lebo vie, že umierajúcemu sú už na nič, keby ich však potreboval radšej by chodil po ,,ostnatom drôte“. Tu si Paul až priveľmi uvedomuje ťarchu vojny, rozlúčky a zodpovednosti. Totižto matka umierajúceho mu kládla na srdce nech dá na jej syna pozor. Kemmerich nakoniec zomrie. Sám Paul si spomína na slová ich učiteľa – Ste železná mládež.  A reaguje – Železná mládež. Mládež! Ani jeden z nás nemá viac ako dvadsať. Sme ešte mladí? Mladosť? Tá už dávno pominula. Sme starci. Je to odkaz na to čo z človeka urobí vojna. Človek sa nevie zmieriť s tým čo dennodenne vidí, avšak vie, že len zvyk je spôsob ako sa zachrániť. Sú to mladí muži, ako vraví, nestihli v živote ešte nič, nepoznali lásku, milovali len rodičov, s ktorými po vojne už aj tak nie sú schopní hovoriť tak ako kedysi. Oni nevedia čo budú robiť po vojne, netušia ako sa začlenia do spoločnosti, aké povolanie budú vykonávať. Veď ich zamestnaním od rannej mladosti je zabíjanie. Uvedomujú si to, ale riešenie nevedia, alebo nechcú nájsť.

Ešte sme nezapustili korene. Vojna nás odplavila. Pre ostatných, starších, je vojna prerušením, môžu myslieť na to, čo bude potom. Ale nás zachvátila a nevieme, ako sa to skončí. Predbežne iba vieme, že sme zvláštnym, zádumčivým spôsobom zosuroveli, hoci už ani z toho nie sme často smutní.

No nakoniec je vojna tým jediným čo majú.

,,Vojna nás pokazila pre všetko.“ Má pravdu. Nie sme viac mládež. Nechceme už dobyť svet. Sme utečenci. Utekáme pred sebou. Pred vlastným životom. Mali sme osemnásť rokov a začínali sme milovať svet a bytie, museli sme však na to strieľať. Prvý granát, čo vybuchol, trafil naše srdce. Sme odrezaní od aktivity, od úsilia, od pokroku. V to už neveríme. Veríme vo vojnu.

Paul opisuje aj prípravu na vojnu a hoci bola strašná, surová a bolestivá, neskôr sa stala ich záchranou. Často museli dávať radi nováčikom, ktorí nemali tušenie o ,,praktickej“ vojne. Ich táto príprava vzmužila, ale vzala im aj veľa citu. Paul opisuje ich veliteľa Himmelstossa, ktorý bol krutý a jeho výchovné metódy hraničili so šikanou.

Pozri, ak naučíš psa žrať zemiaky a potom mu predložíš kúsok mäsa, aj tak po ňom chmatne, lebo to má v povahe. A keď dáš človeku trocha moci, tak to s ním dopadne rovnako, chmatne po nej. Je to prirodzené, lebo človek je vo svojej podstate predovšetkým beštia a iba navonok, ako pri mastnom chlebe, je na ňom trocha slušnosti. Vojenčina sa zakladá iba na tom, že vždy jeden vládne nad druhým.

Oni sa mu však neskôr pomstia, zbijú ho, dajú mu znať, že na vojne, na skutočnom fronte to nie je ako na cvičisku.

Paul opisuje aj vojenské pomery, napríklad svojho priateľa Kata, ktorý zoženie vždy všetko, alebo to ako sa hrajú v kocky. Avšak títo muži sú aj filozofi, uvažujú nad príčinami a dôsledkami vojny a vždy sa zhodnú na tom, že na tom druhom fronte sú predsa takí istí ľudia ako oni, a že vojnu začali iní, mocnejší, vzdialenejší, tak nech si bojujú oni. 

Je to komické, keď sa človek nad tým zamyslí, sme tu predsa na to, aby sme bránili našu vlasť. Francúzi však tiež bránia svoju vlasť. Kto má teraz pravdu?

 

A každý cisár potrebuje minimálne jednu vojnu, inakšie sa nestane slávny. Nazri len do svojich učebníc.

Muži však musia konať svoje vojenské povinnosti, medzi inými aj opevňovacie práce. Dostávajú sa do blízkosti frontu, ľudia sa menia na zvieratá, lebo len tá živočíšna podstata im pomôže uhýbať sa pred strelami a šrapnelmi. Autor veľmi živo opisuje dianie na fronte, bolesť, krik, špinu, smrť. Na to má Remarque obzvlášť talent. Muži sú ostreľovaní a musia sa ukrývať na provizórnom cintoríne. Mŕtvi zomreli druhý raz, niektorí však aj prvý krát, stratili pár nováčikov.

Takí mladí chlapci. Takí mladí, nevinní chlapci.

Opisuje tu však aj naozajstné priateľstvo na život a na smrť, keď Paul s Kat zrekvirujú hus, pečú ju, uvedomujú si, že sú si asi najbližšími ľuďmi a svete, a dajú jedlo ostatným, keď Paul na svojom chrbte nesie svojho priateľa Kata cez front a on pri tom však celkom potichu zomrie.

Kata cestou zasiahla črepina do hlavy a ani som si to nevšimol. Má tam celkom maličkú dierku, musela to byť celkom malá, zablúdená črepina.

Muži sa však dostanú aj na front, ktorý je oveľa horšie zásobený ako ten protivníkov a oni pri tom musia podať rovnaké výkony ako ich nepriatelia. Je tu veľmi detailný opis bojov, toho ako lezú z diery do diery, ako útočia, či utekajú, ako bojujú o každú piaď zeme hoci by bez nej boli celkom spokojne žili. Vidia veľa utrpenia, často znetvorené telá a činy, za ktoré by sa mal každý človek sveta hanbiť. Opisuje napäté situácie v zákopoch, keď sa nervozita stupňuje, nováčikovia upadajú do zúfalstva a muži nevedia čo majú čakať v nasledujúcej sekunde. Sú to dlhé minúty naplnené len prázdnym čakaním.

Život na vojne sú však aj malé ľúbostné dobrodružstvá. Ich život je príliš nebezpečný a neovládateľný na to aby si hľadali trvalé vzťahy. Raz v noci preto nahí preplávajú rieku, dostanú sa na stranu nepriateľa a to len preto aby strávili pár chvíľ s dievčatami, ktoré už nikdy viac neuvidia.

Medzi najťažšie okamihy Paulovho života patrí dovolenka počas ktorej cestuje domov. Stretáva sa tu s ťažko chorou matkou, sestrou, ktorá nemá peniaze na obživu, otcom, ktorí je hrdý na to, že jeho syn bojuje a pri tom nechápe aká je vojna. Takých stretáva viac, tých čo si myslia, že vojna sú šľachetné ideály a nie krv, pot, strach a bolesť. Paul však nedokáže znovu hovoriť so svojimi rodičmi, nemôže im vysvetliť aká hrozná je vojna, nemôže to povedať matke, ktorej ho vojna vytrhla, nemôže už tak zronených ľudí ďalej trápiť. Preto si necháva svoju bolesť pre seba, vo svojej detskej izbe sa necíti dobre, starým knihám nerozumie, strácajú význam. Teší sa na priateľov na fronte.

Predstavoval som si dovolenku inakšie. Pred rokom to aj bolo iné. Asi som sa medzitým zmenil. Medzi dneškom a vtedajškom leží priepasť.

Počas dovolenky doma sa stretáva s Kantorkom, ktorým opovrhuje. Stretáva sa aj s matkou mŕtveho Kemmericha. Najprv ho síce obviňuje, že on prežil a jej syn je mŕtvy, ale neskôr je vďačná za to, že prišiel a daruje mu fotografiu svojho syna. On jej však v dobrom úmysle klame, nemusí vedieť ako jej syn veľmi trpel. Paul sa po dovolenke nevracia hneď na front, ale ide na službu do barakového tábora. Stretáva tam však ruských zajatcov a podáva veľmi realistický obraz o tom ako žili. Boli vychudnutí, žobrali a čakali na smrť spôsobenú nejakou chorobou.

Vidím ich tmavé postavy. Ich brady povievajú vo vetre. Neviem o nich nič, iba to, že sú zajatci, a práve to je otrasné. Ich život je bezmenný a bez viny. Keby som vedel o nich viac, ako sa volajú, ako žijú, čo očakávajú, čo ich trápi, tak by môj otras mal zmysel a mohol by sa zmeniť na súcit. Teraz však cítim nad nimi iba bolesť živého tvora, strašnú zádumčivosť života a ľudskú nemilosrdnosť.

Po dovolenke Paul svojich priateľov nájde oveľa ďalej od miesta kde sa s nimi lúčil. Príde sa na nich pozrieť sám cisár, sú z neho možno sklamaný, možno prekvapený.

Podľa fotografií som si ho predstavoval vyššieho, mohutnejšieho, a najmä som rátal, že bude mať hromový hlas.

Paul sa po návrate z dovolenky cíti pred priateľmi nesvoj, vyžiada si účasť v prieskumnej hliadke. Jeho prieskum však neskončí najšťastnejšie a Paul sa zočí – do očí stretáva zo smrťou, avšak tentoraz je tým anjelom smrti on. Zabije otca rodiny, kníhtlačiara Gérarda Duvala. Jeho telo je s ním v zákope dlhé hodiny počas ktorých sa musí Paul ukrývať pred nepriateľom.

Preto sa mu prihováram: ,,Kamarát, nechcel som ťa zabiť. Keby si sem skočil ešte raz, neurobil by som to, ak by si bol aj ty rozumný.

A počas tejto doby mu sľubuje všetko možné i nemožné, hoci už v tých okamihoch vie, že to nikdy nesplní.

,,Napíšem tvojej žene,“ hovorím chvatne mŕtvemu, ,,napíšem jej, nech sa to dozvie odo mňa, poviem jej všetko, čo hovorím tebe, nech sa netrápi, pomôžem jej, aj tvojim rodičom a tvojmu decku...“

Neskôr sa so svojimi priateľmi dostáva Paul na dobrú službu, kde majú až nadbytok jedla, leňošia a odpočívajú. No po čase opäť utekajú pred nepriateľom, pričom je zranený Albert Kropp a aj sám Paul. Dostávajú sa do poľného lazaretu a odtiaľ nemocničným vlakom do katolíckej nemocnice. Tam sa o nich starajú mníšky, modlia sa a chcú ich uzdraviť fyzicky i duchovne. O to však oni nemajú záujem, dávno zanevreli na všetko podobné. Spoznávajú aj to ako to funguje v nemocnici, na čo slúži napríklad ,,Smrtná izba“. Po čase sa však Albertovi prihorší a nohu mu amputujú, zažíva najťažšie okamihy života, nechce žiť ako mrzák. Spomína sa tu aj absurdnosť vojny a odlúčenia. Za jedným chorým – Lawandowskim príde jeho manželka a dieťa, ktorých dva roky nevidel. Vďaka tomuto stretnutiu sa môže opäť so svojou manželkou zblížiť a tak to aj využije. Po čase sa však Paul dá do poriadku, avšak Albert Kropp sa už na front nevráti, je v opatere mníšok, ale Paul sa musí vrátiť, čo tam po tom, že mal zlomenú nohu...

Rozlúčka s priateľom Albertom Kroppom je ťažká. Ale na vojne si na to človek časom zvykne.

Paul sa vráti na front, počas jeho pobytu tam zbehne z frontu sedliak Detering, ktorý zatúži po domove. Opisuje aj iné smutno komické prípady vojny. Počas týchto bojov zomierajú mnohí. Veliteľ ich kompánie Bertinck, Leer, nakoniec aj Kat, ktorého sám Paul nesie na chrbte na ošetrenie. Paul zostáva v podstate sám, zostal jediný zo siedmych chlapcov zo spoločnej triedy gymnázia. Na jeseň, má pár dní dovolenky, nadýchal sa trochu plynu. Pokojne a mierne rozmýšľa nad osudom vojny a svojich priateľov, i seba samého. Na fronte kolujú správy o konci vojny a miery. Ešte nevedia či je to pravda. Stratil priateľov, nedúfa v nič ohromujúce a skvelé. Detsky sa teší z pekného počasia a pár dní pokoja. A jedného októbrového tichého dňa Paul Bäumer zomrel, celkom pokojne, sám, ale vyrovnane a akoby sa tešil. Jeho smrť je nezmyselná, ešte pár dní a mohol žiť. Bol jedným z mnohých...

Na západe nič nové...