Moja najkrajšia tichá noc
Vločka prvá. Cítiš to? Počuješ to? Vidíš to? Čo? TO...je už preč. Vločka druhá...Cítim to! Počujem to! Ach áno, vidím to! TO...ale aj tak je to už zase preč. Vločka tretia. Teraz som už maximálne sústredená a dívam sa ako sa pomaly spúšťa smerom ku mne s úsmevom na perách akoby po striebornom pavúčom lanku, a zľahka si sadne na môj nos. Pomaly sa spúšťa ako slza a cíti dotyk mojej pokožky. A ako tak zamyslená kráčam medzi stromami, pýtam sa sama seba: ,, Čo to bolo?”- pretože to už zas nie je.
Idem a ľad mi škrípe pod čižmami. Neviem kam idem, ani na ako dlho, ani kedy sa vrátim. Naokolo iba ticho. Počuť iba anjelské hlásky veselých vločiek. A ja sa stále pýtam:,, Čo to bolo?”. Štvrtá, piata, šiesta, siedma...nestíham ich rátať a o chvíľu sa na mňa vyvalia a vylihujú si na mojom kabáte. Aha! Ostali! Nechápem...som zmetená...ako je to možné? Nie, nie, znova si to nahováraš.
No nevravím? Mala som pravdu, už sú zase preč, bez ohľadu na ich počet alebo kvalitu. Som zúfalá. Nič nie je v mojom živote trvácne. Nič nie je štastné, nič nie je tak správne tiché.
Zakopávam o malú kôpku niečoho. Nie, nie, nie sú to moje myšlienky, hoci na nich som sa už viac ráz potkla. Vidím čiapku s červeným brmbolcom, kabát...človeka.
Je 24. decembra a ja nachádzam v našom parku trasúceho sa muža, ktorý sa chúli na zemi a sníva pod svojou čiapkou s červeným brmbolcom. O čom? To neviem, skrehlo mu telo aj ústa, nemôže mi ani povedať, ako sa sem dostal. Vyzerá ako normály solídny starý človek. Nie bezdomovec.
Pomôžem mu posadiť sa na lavičku a sám si sadám vedľa neho. V hlave mi víri tisícka otázok, ale ani na jednu z nich by nevedel odpovedať. Iba pri mne sedí a díva sa na mňa.
Je 24.decembra a my dvaja sedíme na lavičke. On sa díva na mňa a ja sa dívam do noci. Cítim, vidím a počujem. No ešte stále neviem, čo to je.
Ôsma, deviata, desiata. Vločky. Maličké biele tancujúce víly, ktoré ma začínajú znervózňovať. Sú také nebezpečné ale zároveň také krásne a také voňavé. Ako vôňa vlasov Snehovej kráľovnej. Nádherné. Jemné. Milé. Vždy vytvárajúce určitý vzor. Nikdy nie rovnaký. Svojou originalitou vyrážajú dych.
Spomeniem si na starčeka. Aj on vyzerá akoby ich rátal. Predstavujem si jeho hlas ako potichu šepká: ,, jedenásta, dvanásta...šestnásta. A presunie svoj pohľad plný sĺz z jednoduchých bielych vločiek smerom na mňa. Teraz už rátame spolu: ,, Sedemnásta, osemnásta,.....dvadsiata tretia. Plačem a on sa na mne smeje. Naše nálady sa menia ako tieto vločky, čo už zase nie sú. Ale mňa stále trápi...-čo to bolo?-.
Pozriem na starčeka spýtavým pohľadom. Vyzerá, že mi rozumie. Telo sa mu pomaly zohrieva, aj do tváre vyzerá lepšie. No tak, starček, povedz mi..
,, Čo to je, pane?” spýtam sa jednoduchou otázkou smerom k okolitému svetu. Starec sa na mňa pozrie, objíme ma, vo vzduchu zachytí rukou v rukavici malú vločku a podá ju do tej mojej. Potom sa otočí a bez slova odchádza.
Ostávam tam sedieť iba s vločkou v ruke. Hľadím na ňu, ona na mňa a...vločka ostáva, nebola...ona JE! Nezmizla ako ostatné. Je dvadsiata štvrtá.
Je 24. decembra, ticho...a ja sa s malou smejúcou vločkou v ruke dozvedám, čo sú to Vianoce.